Zbalila som mu veci do dvoch kufrov a v tej chvíli som vedela, že to, čo sme spolu budovali, naše sny, plány, našu rodinu, je všetko preč. Sadla som si na posteľ, hladkala bruško a cítila akýsi pocit úľavy nad rozhodnutím, ktoré som sa rozhodla urobiť. Nepodviedol ma, nezbil, netýral, no vybral si seba a svoj život, nie rodinu a hlavne svojich synov. Náš starší synček Janko nemal ani rok a chlapček, ktorý čakal na svet, mal ešte kopec času. Hovorí sa, že máj je lásky čas. No pre mňa to bol čas plný dôležitých rozhodnutí. Nie som zástanca názoru, že keď sú vo vzťahu deti, tak ľudia majú stoj čo stoj spolu zostať, lebo však čo tie deti. Od kedy mám deti, viem že dokážu vycítiť ako sa cítim. Možno preto, že sú to predčasniatka a veľkí bojovníci, ale o tom možno inokedy. Jakub sa mi narodil cez leto v auguste. My sme boli v nemocnici a vonku bolo zatiaľ krásne letné počasie. Ale užívali sme si ho pri otvorenom okne, kde nás slniečko šteklilo do tvárí. Pri Jankovi som túto možnosť nemala. Preto som si chvíle v nemocnici veľmi užívala. A porovnávala nemocnicu kde som porodila Janka a spomienky, ktoré sú tak neskutočne bolestivé, s pôrodnicou kde som porodila Jakuba. Deti nikdy nechcel, ale moja tvrdohlavosť a to, že som túžila po deťoch, mi akosi zahmlievali zdravý rozum a nedala som si povedať. Ale človek sa učí celý život, niekto robí chýb viac, niekto menej. Možno aj preto moje rozhodnutie bolo také rýchle a bez smútku a plakania. Áno, nevyronila som ani slzu. Pri pomyslení, ako niektoré ženy znášajú rozchody, ja som to zvládla bravúrne a s chladnou hlavou. Ale ono to bolo asi skôr tým, že som v deň odovzdania tašiek, zložila ružové okuliare a začala sa na život pozerať inak. Stále som čakala na ten moment, alebo to obdobie, kedy budem plakať, trápiť sa a prežívať to všetko, ako to býva v romantických filmoch, ale ono to neprišlo, neprichádza a dúfam že po tak dlhom čase, už ani nepríde. Lebo mám predsa mojich chlapcov a to je najväčšia radosť. Najhorší rodičia (tak som v puberte hovorila o svojich najbližších – mojej rodine), mi podali pomocnú ruku, aby som mohla vychovávať mojich dvoch chlapcov. Rodinu si človek nevyberá, to je pravda a od kedy som videla obrázok na ktorom boli dve deti sediace za stolom a čakajúce na jedlo od svojej mamy, ktorá stála za šporákom a mala na panvici svoje srdce a pod týmto obrázkom bolo napísané“ nikdy nebuď voči svojej mame nevďačný, lebo ti dala aj to posledné čo mala“, som začala naozaj rozmýšľať, nad tým, aká som bola a ako sa mi moji rodičia za to odvďačili. Spôsobom milujúceho rodiča, ktorý svojmu dieťaťu úprimne pomôže, aj keď by vôbec nemusel, veď som už dospelá. Niekedy ma prepadne myšlienka, ako neskutočne túžim po tom, aby sa vrátil čas Vrátila by som ho do času, kedy som sa mohla rozhodnúť, akým smerom sa bude uberať môj život. A možno sa vekom dostávam do druhej puberty a začnem si plniť moje tajné, šialené sny, ktoré som si mala splniť oveľa skôr. Potom sa ale preberiem a zistím, že vedľa mňa spinkajú dvaja drobci, bez ktorých si už neviem predstaviť život.
Často počúvam, aké je materstvo náročné s jedným dieťaťom Ja mám deti dve a je to neskutočne krásny pocit. Je to zodpovednosť za niekoho ďalšieho, je to puto tak neskutočne pevné, myseľ zameraná už nie na seba, ale pre niečo tak krehké a voňavé. Nemám čas na upravené nechty, alebo na bezproblémovú čistú pleť, či dokonale vyžehlené tričko, ale mám čas, ktorý si užívam a trávim s deťmi a len si želám, aby sa čas spomalil, lebo beží tak neskutočne rýchlo, ako keby mal za tú rýchlosť zaplatené.
Celá debata | RSS tejto debaty